Zastavil som ženu, ktorá išla rýchlosťou 150 km/h, len aby som jej dal pokutu — ale potom som si všimol niečo zvláštne pod jej nohami 😱😱
Bola to bežná hliadková zmena. S partnerom sme šoférovali po úseku cesty za mestom, ktorý je známy častými nehodami – najmä na rovinkách, kde vodiči majú tendenciu jazdiť rýchlo. Všade bolo ticho, možno až príliš ticho.
Potom som zbadal sivé auto, ktoré sa okolo nás preháňalo rýchlo, akoby sme tam ani neboli. Rýchla kontrola radaru – 150 km/h. Na prázdnej diaľnici, za bieleho dňa. Možno si myslíte, že vodič sa len ponáhľal, ale prekročenie rýchlosti je stále protizákonné.
Skontroloval som ŠPZ – žiadne priestupky, auto evidované, nehľadané. Zapol som svetlá, stlačil sirénu a dal som jej znamenie, aby zastavila. Auto najprv spomalilo, potom znova zrýchlilo.
Cez reproduktor som prikázal:
„Vodič, okamžite zastav! Porušil si zákon a budeš za to zodpovedný.“
Po niekoľkých sto metroch auto konečne zastavilo na krajnici. Vystúpil som a podľa protokolu som sa priblížil k strane vodiča. Za volantom sedela mladá žena, asi 30 rokov.
Jej tvár bola bledá, nervózna a v očiach sa jej jasne zračil strach.
„Pani, viete, aká je na tomto úseku povolená rýchlosť?“
„Áno, áno… viem…“ zalapala po dychu, ledva dokázala hovoriť.
„Môžem si potom pozrieť vaše dokumenty?“ spýtal som sa prísne a naklonil som sa bližšie k oknu.
V tej chvíli som si všimol, že pod jej nohami niečo nie je v poriadku. Na podlahe auta bolo… 😱😱
Bola tam mláka – ale nebola to voda z fľaše. Hneď som si uvedomil – rodila.
„Pani… praskla vám voda?“
„Prosím… pomôžte mi… som sama… nikto mi nepomôže…“ jej hlas sa zlomil.
Niet o tom pochýb. Okamžite som vysielačkou oznámil, že sprevádzam tehotnú ženu do najbližšej nemocnice. Pomohol som jej nastúpiť do nášho hliadkového auta a šoféroval som čo najopatrnejšie, ale rýchlo. Cestou sa jej kontrakcie zintenzívnili a takmer kričala.
Držal som ju za ruku a snažil som sa ju upokojiť, hoci som si sám ledva zachoval pokoj.
Do nemocnice sme dorazili práve včas. Lekári čakali pri vchode – zavolala som im vopred. Previezli ju rovno na pôrodnú sálu.
O pár hodín neskôr som sa vrátila a nevedela som prestať myslieť na ten príbeh. Pôrodná asistentka vyšla s úsmevom a povedala:
„Gratulujem, je to dievčatko. Zdravé a silné. A mamička sa má dobre.“
Práve kvôli takýmto chvíľam milujem svoju prácu. Zákon je dôležitý. Ale ľudskosť je ešte dôležitejšia.
