Zízala som na ňu, pulz mi búšil v ušiach. Ako sa opovažuje? Môj Kolja, môj manžel, by nikdy nedopustil takúto krutosť. A predsa tu bola jeho matka a pozerala sa na mňa, akoby som bola len prekážkou medzi ňou a jej korisťou.
— „Nie, Svetlana Petrovna. Tento byt nie je Koľovo dedičstvo. Je to môj život, moja krv, môj pot. A ja sa ho nikdy nevzdám.“
Prižmúrila oči a pery sa skrivili do chladného úškrnu.
— „Budeš to ľutovať, Lena. Myslíš si, že sa mi dokážeš postaviť? Proti rodine?“
Cítila som, ako sa mi trasú ruky, ale odmietla som sklopiť zrak.
— „Ak chceš tento byt, budeš musieť vziať so sebou aj mňa.“
Na dlhý, ťažký okamih sa v miestnosti rozhostilo ticho. Potom sa oprela, jej hlas bol opäť sladký ako otrávený med.
— „Uvidíme, drahá. Uvidíme…“
V tú noc som nemohol spať. Každé vŕzganie podlahových dosiek, každý tieň ma nútil cítiť sa sledovaný. A potom… mi pod dvere vkĺzol odkaz.
Na ňom, napísaných roztraseným rukopisom, bolo len päť slov:
„Nepatríš sem.“ 😨
