Noc sa vkrádala lesom a pohlcovala stromy v tieni. Pod pokrútenými koreňmi starého duba sa na vlhkej zemi krčil starý muž. Dych mu prichádzal v plytkých lapačkách, ruky sa mu triasli od chladu a smútok mu zahmlieval pohľad. Jeho vlastné deti ho sem priviedli, opustili ho ako odpadky a spoliehali sa, že divočina dokončí to, čo oni nedokázali. Dom, pozemok, majetok – všetko im bolo sľúbené. Napriek tomu sa starec stále tvrdohlavo držal života. Frustrované svojím prežitím ho jeho deti nechali napospas divým zvieratám, istá smrť sa im zdala prirodzená.
Slabo sa opierajúc o strom sa mykol pri každom šuchotení. Vietor šepkal v konároch, ale pod ním sa ozýval iný zvuk – žalostné zavýjanie, slabé, no mrazivé. Hrudník sa mu stiahol. Čas ubiehal. „Pane… je toto môj koniec?“ zamrmlal s rukami trasúcimi sa v tichej modlitbe.
Potom sa ozvalo prasknutie konára, potom ďalšie. Ťažké, rozvážne kroky sa blížili. Pokúsil sa vstať, ale jeho krehká postava odmietala. Jeho rozšírené oči prehľadávali tmu – a tam to bolo: vlk, vychádzajúci z tieňov.
Mesačné svetlo sa lesklo na jeho hustej srsti, oči žiarili ako uhlíky. Jeho pery boli zovreté, tesáky obnažené a starý muž sa pripravoval na bolesť. Napriek tomu sa vlk zastavil. Sklonil hlavu a vydal hlboké, žalostné zavýjanie – takmer akoby k nemu prehovoril. Muž váhavo natiahol trasúcu sa ruku. Vlk necúvol. Zostal a dovolil mu, aby sa dotkol jeho teplej, hrubej srsti.
Spomienky sa vrátili. Pred rokmi našiel mladého vlka chyteného v krutej pasci, ktorého krik prenikal lesom. Nebojácne ho oslobodil zo železných čeľustí. Tvor zmizol bez obzretia – a predsa sa teraz vrátil.
Tento predátor už nepredstavoval hrozbu. Prikrčil sa a ponúkol mu svoju silu. Starec zhromaždil posledné zvyšky odhodlania a chytil sa ho za krk. Vlk ho silným prudkým výpadom vytiahol do lesa, preskakujúc korene a tŕnie, pričom tiene tvorov sa pri ich preletu rozptýlili.
Konečne tmu prerazilo svetlo: žiara dediny. Psy štekali, dedinčania sa vyhrnuli von a stuhli v úžase – obrovský vlk jemne kládol k ich bránam vyčerpaného starca.
Odniesli ho dnu, zabalili do tepla a poskytli mu útočisko. Po tvári mu tiekli slzy – nie zo strachu, ale z trpkej pravdy, že divoké stvorenie prejavilo viac súcitu ako jeho vlastné deti.
