Novinárka a moderátorka Zuzana Kovačič Hanzelová otvorene hovorí o tom, čo mnohé ženy po narodení dieťaťa ticho prežívajú. Minulý rok sa stala mamou a od tej chvíle si uvedomila, ako veľmi sa realita rodičovstva líši pre mužov a ženy. Kým muži často pokračujú vo svojich pracovných povinnostiach bez väčšieho obmedzenia, ženy musia zvládať kompletnú starostlivosť o dieťa, domácnosť a ešte aj tlak na udržanie kariéry. Téma, ktorú otvorila, vyvolala živú diskusiu medzi rodičmi, ktorí sa podelili o vlastné skúsenosti a pohľady na spravodlivé rozdelenie povinností.
„On len zavrie dvere a odíde,“ priznáva Zuzana s evidentným rozhorčením. Tento obraz z každodenného života jej podľa vlastných slov veľmi lezie na nervy. „To ma vie strašne štvať. Že proste on len odíde a zavrie dvere a je postarané,“ pokračuje. Poukazuje pritom na spoločenský fenomén, kde matky automaticky nesú väčšiu zodpovednosť za dieťa a domácnosť. Výsledkom je, že ženy často nemajú dostatok priestoru pre kariéru ani pre vlastné potreby, čo vytvára dlhodobé nerovnosti.
Problém je podľa odborníkov hlbšie zakorenený. Peter upozorňuje na sociálny konštrukt, ktorý spoločnosť vytvára: „Tvoríme spoločnosť, v ktorej je dieťa záťaž, rušivý prvok, spomalenie či konkurenčná nevýhoda. V zásade šialený sociálny konštrukt, ktorý ide proti našej biologickej podstate.“ Podľa neho nedostatok detí znamená ohrozenie budúcnosti hodnôt a stability celej spoločnosti, preto je nevyhnutné prehodnotiť súčasný pohľad na materstvo a rodičovstvo.
Nie všetci otcovia však zostávajú pasívni. Ľubomír poskytol pozitívny príklad rovnomerného rozdelenia starostlivosti: „U nás je to tak, že sa striedame. Ja synčeka nakŕmim, oblečiem a pripravím do škôlky, manželka ho zasa odvedie. Robím to preto, aby mal syn vo mne vzor a videl, že sa o neho viem postarať.“ Svojou angažovanosťou sa snaží vyrovnať absenciu otca, ktorý v jeho detstve chýbal a výchovu zabezpečovala iba mama.
Frustrácia matiek pritom často presahuje každodenné praktické problémy. Tatiana opisuje, ako aj obyčajné aktivity vyžadujú dôkladné plánovanie a flexibilitu, ktorú partneri často neprejavujú: „Chcem ísť cvičiť, musím to plánovať mesiac dopredu, a keď sa niečo pokazí, ani nepôjdem. Môj muž proste ide a má na háku – a to je pri všetkom.“ Tento rozdiel jasne ukazuje, aké obrovské bremeno nesú ženy, ktoré sa snažia zladiť materstvo s vlastnou kariérou a osobným životom.
Zuzana Kovačič Hanzelová týmto otvoreným priznaním nielen odhaľuje realitu, ale aj nabáda spoločnosť k reflexii a k hľadaniu rovnováhy medzi rodičmi. Jej slová rezonujú u mnohých žien, ktoré poznajú pocit, že ich úsilie je často nedocenené a neviditeľné, a vyvolávajú otázku, ako môže spoločnosť podporiť spravodlivejšie rodičovstvo.
