Veronika Cifrová Ostrihoňová ani počas leta nezvoľnila tempo. Popri poslaneckých povinnostiach zvládala aj obdobie, ktoré by mnohých položilo na kolená. Koncom júla sa so svojimi sledovateľmi podelila o bolestnú správu – prišla o milovaného dedka, ktorý v jej živote zohrával výnimočné miesto.
Na sociálnych sieťach je známa tým, že sa nevyhýba ani ťažším témam. Neukazuje len úsmevy a úspechy, ale aj momenty, ktoré bolia. Strata blízkeho človeka patrí medzi tie najťažšie. Napriek smútku však vo svojich slovách zdôraznila aj niečo iné – lásku, blízkosť rodiny a silu prítomného okamihu.
Rozlúčka s dedkom, ktorého jej deti volali dedko Šanko, bola pre ňu mimoriadne silná. „Keď som sa s dedkom Šankom – ako ho volali moje deti – lúčila, Šimonko sa odo mňa ani nepohol a celú dobu ma držal za ruku,“ napísala. V jedinej vete vystihla, ako veľmi jej mladší syn v tej chvíli rozumel tomu, čo sa deje. Bez veľkých slov, len tichou prítomnosťou.
Práve Šimon sa stal aj hlavnou postavou jej ďalšieho príspevku. Pri príležitosti jeho tretích narodenín sa zamyslela nad tým, čo ju jej syn za tri roky naučil. „Pred tromi rokmi sa narodil mladý muž, ktorý mi ukázal množstvo vecí – aj to, ako niekedy to najkrajšie v živote nenaplánuješ,“ priznala otvorene.
Spomínala, že už v jeho prvom roku pochopila, ako veľké sú malé veci. A dodala to s humorom – najmä keď ide o drobný stratený kúsok lega na zemi, ktorý sa zrazu stane stredobodom sveta. V dvoch rokoch jej podľa vlastných slov ukázal, že odvaha neznamená nemať strach. Znamená skúsiť to aj napriek tomu, že vás desaťkrát upozornia, aby ste prestali. K týmto slovám pridala fotografiu, na ktorej sa Šimon pokúša o stojku na hlave – s odhodlaním, ktoré je pre deti také typické.
A napokon prišla lekcia, ktorú považuje za najcennejšiu. Smiech ako terapia. Aj keď prichádza skoro ráno, keď by si dospelí ešte radi pospali, má v sebe niečo očisťujúce. Pripomína, že život sa deje práve teraz, v tých obyčajných momentoch.
Hoci Veronika prežívala smútok zo straty dedka, jej deti jej podľa vlastných slov pomohli zvládnuť toto obdobie. Boli tu pre ňu rovnako, ako sa ona snaží byť každý deň pre ne. A práve v tom vidí silu rodiny – v schopnosti držať sa za ruku, keď to najviac treba.
