Téma, ktorú rieši takmer každý rodič, konečne zaznela nahlas aj z úst známej mamy. Veronika Cifrová Ostrihoňová, dvojnásobná mamina a europoslankyňa, sa rozhodla bez prikrášľovania prehovoriť o tom, ako to vyzerá u nich doma, keď ide o deti a obrazovky. Televízor, tablet či mobil – pomocníci, ktorých pozná snáď každá rodina.
Aj keď sa mnohí rodičia snažia držať svoje deti čo najďalej od obrazoviek, realita býva často iná. Veronika to pomenovala úplne otvorene. Priznala, že aj ona pozná tie chvíle, keď je najjednoduchšie zapnúť rozprávku, aby si mohla na moment vydýchnuť alebo dokončiť pracovné povinnosti.
„Kto má deti, asi to pozná. Zabaviť ich bez obrazoviek – niekedy by som radšej išla k zubárovi. Sama viem, aké lákavé je pustiť im video, aby som stihla dorobiť niečo do práce, alebo si na chvíľu vydýchla po celom dni,“ priznala bez zbytočných okolkov. Jej slová mnohým rodičom pripomenuli vlastnú každodennú realitu.
Napriek tomu však zdôrazňuje, že kľúčom nie je úplný zákaz ani bezbrehá voľnosť. Spolu s partnerom sa snažia hľadať rovnováhu, ktorá bude fungovať pre celú rodinu. Obrazovky u nich majú svoje miesto, no nie sú hlavným spôsobom trávenia času.
„Snažíme sa obmedzovať čas pred obrazovkou, ale zároveň ho využiť zmysluplne. Kvalitný obsah, spoločné sledovanie a rozhovory o tom, čo deti vidia, považujem za dôležité,“ vysvetlila. Práve tento prístup podľa nej pomáha deťom lepšie pochopiť to, čo sledujú, a zároveň udržiava kontrolu nad tým, koľko času pred obrazovkou trávia.
Zaujímavé je, že pri svojej dcére Sárke boli ešte prísnejší. K obrazovkám sa dostala až po dovŕšení dvoch rokov. Mladší Šimon to mal o niečo jednoduchšie – prirodzene sa pridal k staršej sestre a chcel robiť všetko, čo ona. Aj napriek tomu však rodičia nezvolili extrémne zákazy.
Namiesto toho si nastavili jasné pravidlá. Jedným z nich je jednoduchý, ale účinný trik – budík. „Bežne pri pozeraní rozprávky nastavíme budík, ktorý, keď zazvoní, bez debaty vypíname,“ prezradila Veronika. Tento systém podľa nej funguje prekvapivo dobre a môže byť inšpiráciou aj pre iné rodiny.
Dôležitou súčasťou ich každodenného života sú aj aktivity, ktoré nemajú s obrazovkami nič spoločné. Spoločenské hry ako „Hádaj, na čo myslím“ či „Meno, zviera, vec“ využívajú najmä na cestách alebo pri čakaní. Tieto chvíle tak premieňajú na spoločný čas plný smiechu a komunikácie.
Samozrejme, sú situácie, keď nič iné nezaberá. Napríklad v reštaurácii. Aj vtedy však majú svoj spôsob – deti si pozerajú rodinné fotky a videá v telefóne. Často sa z toho stane zábavná konverzácia plná spomienok. Veronika však s úsmevom upozorňuje rodičov, aby si dali pozor na obsah vo svojich zariadeniach, aby ich deti neprekvapili niečím nečakaným.
Vo svojom príspevku sa dotkla aj vážnejšej stránky celej témy. Pripomenula, že podľa viacerých výskumov môže nadmerný čas pred obrazovkami negatívne ovplyvniť vývoj, sústredenie aj spánok detí. Aj preto odporučila knihu „Anxious Generation“ od Jonathana Haidta, ktorá sa venuje vplyvu digitálneho sveta na mladú generáciu.
Diskusia, ktorú otvorila, okamžite ožila. Pod jej príspevkom sa objavili desiatky reakcií rodičov, ktorí zdieľali svoje vlastné skúsenosti. Väčšina sa zhodla na tom, že najdôležitejšie je nepodľahnúť extrémom – ani úplnému zákazu, ani neobmedzenej voľnosti.
Každá rodina si podľa nich musí nájsť vlastnú cestu. Takú, ktorá bude vyhovovať deťom aj rodičom. A práve otvorené rozhovory, aké spustila Veronika, môžu byť tým prvým krokom k tomu, aby sa rodičia necítili pod tlakom a vedeli si nastaviť pravidlá podľa seba.
