Adela prezradila, že aj oni prešli fázou, keď chceli, aby Maxík spal sám, približne keď mal osem mesiacov. „Toľkokrát sa v noci zobudil a plakal, že som si ho vždy zobrala k sebe. Už som sa tam ani nechcela vracať. Teraz mi príde zvláštne, keď tam nie je. Vnímam, ako si ma v noci nahmatká, ale keď ma cíti, je spokojný. To bezpečie je také dôležité pre dieťa aj cez deň, aj v noci. Všetky výskumy, ktoré to potvrdzujú, len potvrdzujú môj pocit z toho,“ dodala.
Pre Adelinu rodinu je téma väzieb obzvlášť citlivá, keďže Maxíka adoptovali. „Nevieme, čo sa v jeho duši všetko odohralo, a to nevedia mnohí rodičia ani u svojich biologických detí,“ priznala. S rodinou sú v kontakte odborníci z organizácie Návrat, ktorí dlhodobo pomáhajú adoptívnym rodinám pochopiť potreby detí s ranými traumami.
Barbora Mareková dodala, že spoločné spanie s deťmi bolo kedysi úplne bežné a prirodzené. Sama spáva so svojimi deťmi a všimla si, že v jej okolí sú rodičia, ktorí túto prax stále využívajú. Zároveň upozorňuje, že každý rodič robí najlepšie, ako vie, a nie každý má tieto informácie o výhodách spoločného spánku.
Adela Vinczeová tak ukazuje, že rodičovstvo je často otázkou intuície, citlivosti a odvahy počúvať svoje dieťa – aj keď to znamená spanie v jednej posteli, ktoré mnohí považujú za nezvyčajné, no prináša pocit bezpečia, ktorý môže dieťaťu zmeniť život k lepšiemu.
